Súťaž esejí

Súťaž esejí bola ukončená. Gratulujeme výhercom súťaže. Poradie výhercov a ich práce si môžete pozreť v nasledujúcej časti:

1. Zuzana Šagátová
2. Katarína Bačíková
3. Martin Stehlík

Odovzdávanie cien

Eseje

1. miesto

Diskriminácia je znevýhodňovanie či už rasové, etnické alebo ide o vierovyznanie, vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu…

Aj napriek tomu, že má svoje zastúpenie aj v zákonoch, sa ďalej šíri po svete. Hlavným dôvodom je to, že niektorí ľudia si myslia, že majú právo, aby mohli iných diskriminovať.

Každodenne počúvame a vidíme v médiách čo všetko so sebou prináša diskriminácia, ale mnohých z nás táto téma vôbec nezaujíma pretože sa nás momentálne netýka. Ale opak je pravdou. Podľa mňa sa diskriminácia v určitom zmysle týka každého. A čoraz viac nás svet núti zamyslieť sa vlastne nad diskrimináciou. Veď napokon človek sa s touto témou a jej následkami stretáva v bežnom živote takmer každý deň. Všetci ľudia na tomto svete majú právo na slobodnú voľbu, na pokoj, na lásku, na život…

A všetky tieto hodnoty diskriminácia ničí. Skúsme sa zamyslieť nad jednotlivými časťami diskriminácie.

RASOVÁ DISKRIMINÁCIA- je veľmi dôležité uvedomiť si, že na svete existujú 4 základné rasy. Z toho vyplýva, že okolo nás sa pohybuje miliarda ľudí s inou pleťou, ako máme my. A títo „ iní“ ľudia žijú aj na Slovensku. Asi najčastejšie riešeným problémom je komunita rómskych občanov. A tu vlastne vzniká prvotný problém- nerešpektovanie potrieb iných, ktoré sa prejavujú fyzickými a taktiež psychickými útokmi. Osobne si myslím, že vždy je možné vykonať nejaký kompromis, ktorým by boli uspokojené obe strany.

VIEROVYZNANIE- už od počiatku nášho života, od momentu kedy sme sa narodili nám boli vštepované isté duchovné hodnoty. U každého jedinca sú samozrejme individuálne. Niekto verí v Boha alebo na osud, iný zas na náhodu alebo niečo iné. Už ako mladšia som sa stretávala s týmto problémom dosť často. Osobne si myslím, že nikto z nás nemá právo odcudzovať toho druhého za to, čo vyznáva alebo čomu verí. Lebo ten pocit, ktorý máme zakorenený hlboko a pevne v našej duši nám len málokto môže vziať. Preto si nekradnime niečo, čo nám pomáha dokonalejšie a krajšie žiť.

SEXUÁLNA ORIENTÁCIA- kedysi to bola veľmi tabuizovaná téma. Ale za posledné desaťročie sa dostala na výslnie aj vďaka mnohým odhaleniam populárnych, ale aj bežných ľudí. Môj názor na týchto ľudí je „normálny“. Neodcudzujem ich, pretože sa s týmto hendikepom narodili, jednoducho povedané, bolo im to dané. Tieto zistenia prichádzajú v období puberty kedy sa človek mení po fyzickej, ale najmä po psychickej stránke. Neviem si predstaviť, ako sa môže asi cítiť taký človek. Musí to byť asi veľmi ťažké. Vtedy sa väčšinou začína boj s okolím, ale hlavne boj so samým sebou. Začínajú sa tlačiť otázky typu: „Prečo práve ja?“… „Ako je možné, že som iný ako ostaní?“ Na takúto otázku by som zareagovala asi takto: „Nie je to tvoja vina, mal/a si to jednoducho dané a skús to brať ako výzvu nie ako problém. Myslím, že pre osobu s týmto problémom je najdôležitejšie pochopenie a podpora, lebo náznaky diskriminácie vedú v niektorých prípadoch až k samovraždám.

VEK- podľa mňa je vek len spoločenský status, domnievam sa, že v živote človeka nehrá až takú veľkú rolu. V mnohých prípadoch, ktoré som mala možnosť a zažiť a ktoré zažívam aj na sebe ma vedú k myšlienke, že nie je podstatné koľko máte rokov, ale záleží na tom, čo chcete od života. Som striktne proti výroku: „ Ty máš málo rokov na to, aby si to pochopila, ešte tomu nemôžeš rozumieť.“ Ja si naopak myslím, že predsa len môžem. Každý z nás je len akousi malou kvapôčkou dažďa a závisí len od nás, či padneme na holý betón alebo pokropíme úrodnú pôdu. Preto si vlastne vyprosujem nie len pre seba, ale taktiež pre svojich rovesníkov- dajte nám šancu ukázať sa!

POHLAVIE- samotné pohlavie tiež nerozhoduje o postavení človeka v spoločnosti. Veľmi interpretovaným problémom je násilie páchané na ženách. Je štatisticky preukázané, že každá piata žena je týraná. A prečo je to vlastne tak? Možno že si potrebujú muži dokázať svoju silu. Striktne odmietam násilie! Žiadne pohlavie nemá právo na to, aby diskriminoval toho druhého. Veď predsa platí: Každý iný, všetci rovnakí.

Som mladé, 17 ročné dievča, plné plánov a ambícií. Aj ja mám svoje sny, ktoré sa budem v budúcnosti snažiť uskutočniť. Možno, že nebudete vo všetkom, čo som napísala, so mnou súhlasiť, ale pevne verím, že vás moja krátka esej a v neposlednej miere moje názory v určitom smere oslovili. Preto by som vás všetkých chcela poprosiť, aby sme sa naučili slovo diskriminácia vyhadzovať z našich životov, z nášho myslenia a konania. Veď napokon kto povie STOP diskriminácií, keď to nebudeme práve my?

2. miesto

JOLANA

Temperament, šarm… Týmto a mnohými ďalšími vlastnosťami sa vyznačovala Jolana. Mladučká cigánka, čierna ako uhoľ, s nádhernými havraními vlasmi. Vždy čistá, voňavá a upravená . Jednoducho dievča, ktoré človek len tak ľahko neprehliadne. Stretávala som ju pravidelne každý deň cestou domov. Bola jednoducho dokonalá. Až na jednu vec… Mala veľkú samotu! Bola Rómka. Jej úsilie niečo dosiahnuť, dokázať niečo významné v jej živote stroskotalo kvôli tejto prekážke. Ľudia bez toho , aby ju poznali a vedeli aká je, hádzali ju do jedného vreca so zlodejmi, darebákmi, opilcami… Naozaj si to nezaslúžila. Bola som smutná pri pohľade na ňu. Vždy chodila so sklopenými očami, smutná a nešťastná. Nikdy som ju nevidela s nejakými priateľmi. Sama seba som sa pýtala, že prečo. Netúžila po spoločnosti? Mala vôbec nejakých priateľov? Odpoveď na moje otázky už poznám. A asi sú jasné aj ostatným. Aj keď si to nechceme priznať, je nezvratnou pravdou, že bieli sa vyhýbajú ľuďom s inou (tmavšou) pokožkou. Prečo? Cigáni sú iní. Majú horúce srdcia, kopu temperamentu a skrytých talentov. Ale… Chcú byť slobodní, nikomu a ničomu sa neprispôsobovať, neplniť si povinnosti, nepracovať. Chcela by som im pomôcť, ale ako? Dá sa im pomôcť? A ak aj áno, prijali by vôbec našu pomoc? Jeden človek, ako som ja, im predsa sám nedokáže vysvetliť potrebu vzdelávania, ak chcú v živote niečo dosiahnuť, splniť si svoj sen. Ako im povedať, že musia zmeniť spôsob života a zamerať sa na to, v čom sú najlepší, čo ich zaujíma a baví. Veď v každom z nich (i z nás) sa skrýva niečo dobré. Túžim po tom , aby Jolana, ktorú som si z nich obľúbila len preto, že som ju stretávala na ulici, už viac nebola smutná. Želám jej v živote len to najlepšie a hlavne priateľov, čo ju podporia. Záleží na nej, ako si svoj život zariadi, akú cestu si vyberie. A zostáva mi len dúfať, že nezapadne do tej časti ľudí, ktorí len hovoria o diskriminácii, ale nepohnú ani prstom preto, aby sa priblížili „bielym“ a žili ako oni. Im všetkým držím palce. Ale taktiež držím palce všetkým „necigáňom“ a radím im: Nedívajte sa na farbu pleti. Naučme sa žiť a pomáhať si. Vydržme, nevzdávajme sa, nikoho nepodceňujme. Ak to dokážeme, môžeme sa tešiť na šťastný koniec a všetci budeme žiť lepšie.

P.S.: Moja mama ma zle vychovala. Nie do tohto sveta. Úcta, porozumenie, ochota sú medzi nami zriedkavé. Nenosí sa ani poslušnosť. Ťažko si zvykám na neúprimnosť, vulgárnosť, drzosť. Akoby som bola z iného sveta, keď odsudzujem falošnosť, pretvárku. Nikdy sa mi nebude páčiť nevšímavosť. Vyčítam mame, prečo mi stále zdôrazňovala, že mám byť dobrá, láskavá, slušná. Ľudia si ma nevážia, lebo som neatraktívna, bez postavenia, ďaleko od celebrít. Ťažko sa mi žije s myšlienkou, že hoci pracujem svedomite, čestne a dobre, mám menej peňazí ako hociktorý povaľač. V akom svete to žijem? Ako by sa dala zmeniť tá časť ľudstva, ktorej je ľahostajná bolesť iných, ktorá nenávidí inú farbu pleti, týra svoje deti a zvieratá, teší sa z neúspechu svojich priateľov? Ako byť šťastnou v spoločnosti nešťastníkov, ktorých nič na svete nevie dojať? Mám žiť ďalej s myšlienkou, že zajtra bude lepšie alebo ešte horšie? Zobudí sa v ľuďoch cit? Zabudnú na neprajnosť? Budú ochotní rozdávať lásku? Nevymenia peniaze za priateľstvo? Zahodia neúprimnosť?

Popri mne prešiel chlapec. Celkom pekný a usmial sa na mňa. Sme teda na dobrej ceste zmeniť svet…

3. miesto

POVEDAŤ NIE DISKRIMINÁCII

V mojich očiach je pojem diskriminácia synonymom netolerancie medzi ľuďmi, či už rasovej, náboženskej alebo mnohých ďalších. Tento čin, v mojich očiach ohavný, výrazne hýbe dnešným svetom, no určite nie k lepšiemu. Keď sa zamýšľam nad týmto problémom, napadá mi mnoho otázok. Prečo sú ľudia tak zlí? Kam zmizla tolerancia?
V mojom živote zohráva dôležitú rolu výrok J. F. Kennedyho: „ Nepýtaj sa, čo môže vlasť urobiť pre teba, ale čo ty môžeš urobiť pre vlasť.“ Tento výrok som si v prípade diskriminácie preložil asi tak, že nečakajme, aké následky si diskriminácia vyžiada, ale konajme proti nej. Dnes na nás rôzne podoby diskriminácie číhajú na každom rohu. Myslím si, že mnohí z nás mali možnosť pocítiť prvky tohto činu na vlastnej koži, či už na základe rasy, vierovyznania alebo rôznych výzorových vlastností typu šikmé oči a podobne. Ťažko nájsť hraníc netolerancie a osočovania, no skôr než niekoho odsudzujeme, pokúsme sa zamyslieť nad sebou a hľadať svoje chyby. Pokúsme sa vcítiť do situácie človeka, ktorý stojí oproti nám a ktorého chceme osočovať a zamyslime sa nad tým, ako by sme sa cítili v jeho postavení. Pokúsme sa porozmýšľať nad tým, či je naše konanie správne. Kdesi som počul známy výrok: „ Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Čo chceš, aby robili tebe, rob aj ty druhým.“ Tieto slová zmysluplne vystihujú podstatu narušených medziľudských vzťahov a zároveň jasne naznačujú smer k posunu dopredu na ceste zmeny života k láskavejšiemu a krajšiemu. Nádej k pozitívnej zmene vidím vo vzájomnej tolerancii a rešpektovaní svojho okolia. Napadá ma zaujímavá otázka, ako by svet vyzeral, kde by bol každý rovnaký? Rovnaká farba pleti vo všetkých kútoch sveta, rovnaké črty tvárí, rovnaké vlastnosti. Vzbudzuje to vo mne akúsi nepoznanú podobu strachu. Pokúsme sa predstaviť si svet, v ktorom je každý človek navlas rovnaký. Myslím si, že každý by si mal uvedomiť, že v takomto prípade by tento svet nebol ničím senzačný, ničím originálny, nebol by taký bohatý na pestrosť najrôznejších svetových kultúr, nebol by taký farebný. Veď život je nádherný. Život je dar, preto ho neničme ľuďom, ktorí z neho majú radosť. Tým, ktorí túto radosť doposiaľ neobjavili, prajem, aby nestrácali nádej. Na záver ma ešte napadajú akési slová do boja: „ Ži a nechaj žiť. Svet sa mení, pokúsme sa usmerniť ho správnym smerom.“

Informácie o školách, ktorých študenti sa zúčastnili súťaže si môžete nájsť tu.